V poslednej dobe trpím totálnym nedostatkom pocitu tesnej blízkosti USA. Ten pocit presne neviem charakterizovať, ale je to spojenie asi najväčšej radosti (z toho ako som prvýkrát vkročila do MOMY, taktiež ako som po nekonečnom bludení našla CBGB - punk v NY začal presne tu, a zbadala prvé obrysy Guggenheimovho múzea z hop on-hop off autobusu, a zistila kde býval Iggy Pop a Jackson Pollock, a kúpila som si prvé ukulele na Hawaii, a moja prvá výstava v SF bola Frida Kahlo, a pila som pivo v noci pri Golden Gate moste, a prešli sme Route 66 - a je toho o mnoho viacej, ale chcem tým povedať, že všetko čo som tam zažila zanechalo vo mne tak hlboké impresie, že málo čo to dokáže prekonať - najmä pražské múzea nie). A už asi rok nosím v sebe pocit, že potrebujem zažiť niečo magalomanské najmä v tej arty~museum sfére.
A pevne som dúfala, že tento rok sa mi podarí absolvovať cestu do USA, žiaľ ešte nemám taký vyrovnaný rozpočet a časové možnosti skoordinovať 3 týždňový roadtrip po Amerike. Tomuto hovorím naozaj REAL SHIT HAPPENS. No tak po počiatočnom smútku sme sa rozhodli, že dáme mini roadtrip po Taliansku. Čo som uvítala, pretože hneď som sa videla už na Venice Biennale a pred múzeom od Zahy Hadid v Ríme, a pred mega kostolom od Richarda Meiera taktiež v Ríme. Ale nešípila som moc nadšenia ako keby idem znovu do MoMy a Guggenheim mus. Ako aj som sa dosť premotivovala, lebo už som mala excelovskú tabulku s 10 mestami cez, ktoré sme mali ísť, zoznam všetkých výstav, múzeí, architektonických budov, spolu s požičovňami bajkov.
Ale totálny šok a prekvapenie prišlo keď sme prišli ešte len do Mníchova. Už som tam bola asi 2 krát, ale šanca stihnúť BMW od Zahy Hadid spolu s múzeami ani raz. Tentokrát som to skoro tiež nestihla, lebo zápchy na diaľnici v nedeľu spôsobili, že sme prišli 17,07 do centra. Múzea mali otvorené iba do 6 a to som mala v pláne stihnúť asi 3. A pondelok zatvorené. A teda nič moc som neočakávala. Ešte pred vstupom som zistila, že je posledný deň výstava Ernsta Ludwiga Kirchnera - čo ma ešte viacej potešilo - vyvoláva to vo mne pocit jedinečnosti :))) Takže jediné k čomu som sa zmohla bolo naprosté mega WUAAAAAA, totálny MoMA efekt plus akokeby ma Rolling Stones vítali vo dverách :))) fakt určite som musela mať okolo seba auru nadšenia:))) lenže Nemci sú ešte takí mega kultúrny, že v nedeľu májú vstup za 1e, ibaže ja som mala iba platobnú kartu. Očakávala som jednoznačné sklamanie, ALE totálny zvrat v deji a ujo muzejník ma pustil zadarmo (ten pocit - niečo akokeby Kieth Richards by vyslovil moje meno:) Inak ešte som zabudla dodať, že budova z vonku je betón a minimaliszmus a keď vstúpiš dnu tak úplne závan Frank Lloyd Wrighta a jeho Guggenheimovho múzejka z NY. Ja som mala normálne záchvaty nadšenia bez Ameriky, niečo také ako keď prídete do Primarku a všetko majú za 2-3e a všetko sa Vám páči a neviete čo skôr, až také mdloby pred očami. Samozrejme ja som vedela, čo ide najskôr:))) Museum shop, potrebovala som už konečne kúpiť nejakú poriadnu vec, lebo v tých pražských si kúpim nanajvýš noviny Atelier. No veď aj tie ceny mali ako celkom uchvacujúce. Ale kúpila som si diár od Chronicle books (sú zo San Francisca<3) a je na päť rokov, síce nebola som si istá, ale stále lepšie vychádzal cenovo ako japonský Mark's diár nejaká spešl edícia za 30 e. Trochu mi pukalo srdce, že som ho tam musela nechať, ešte aj ružový bol so srdiečkami. Nevadí nemôžem mať všetko.
Teraz prejdem k výstavám. Začala som s Kirchnerom. Double WUAAAWWW sánka bola asi v mínus 1 poschodí. Mali aj Fernanda Légera a zase tie klasiky Warhola, Kleeho, Piccassa, Mirá atď. Dosť ma opäť začali zaujímať minimalisti, zas raz. Najmä po inštalácii Dana Flavina - zelené kockaté na fotkách.
Asi dosť obsiahli popis, ale nemohla som inak, stále cítim to nadšenie, a už ma naozaj asi len tak nič nenadchne, čo veľká škoda, ale dospela som k tomu, že človek nemusí ísť ani do Ameriky a môže byť úplne šťastný z umenia :]]]
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára